SPOJENIE MEDZI SEBASABOTÁžOU A ZRANENÍM ZO STRANY MATKY
Pre niektoré ženy - byť veľké, viditeľné a mocné, môže podvedome znamenať, že zradili svoje matky... a aby sa zbavili tejto podvedomej viny, spustia sebasabotáž.
O sebasabotáži hovoríme, ak cítime nadšenie z nového cieľa, ale zároveň si podvedome vytvoríme prekážky, ktoré nám priamo bránia v dosiahnutí tohto cieľa.
Heather Murray
Spojenie medzi zranením zo strany matky a sebasabotážou je dosť komplexné. Samotný vzorec začína v ranom období vývinu. Deti sú biologicky programované za každú cenu hľadať matkino prijatie, aby si zabezpečili vlastné prežitie.
Tento vzorec môže byť stále aktívny aj u dospelých žien. Môžeme stále cítiť to, že naše vlastné šťastie závisí od šťastia našej matky. Môžeme pozorovať nešťastie našej matky a začať pociťovať vinu za vlastný úspech. Takéto niečo sa deje obzvlášť v prípadoch žien, ktoré boli ako deti parentifikované (dcéra slúžila ako náhradný rodič pre nevyliečené dieťa vo vnútri matky).
Sebasabotáž mohla slúžiť ako mechanizmus prežitia, aby sa predišlo opusteniu a odmietnutiu zo strany matky.
Na nevedomej úrovni si môžeme myslieť: “Nemôžem byť plne šťastná alebo úspešná ak sa moja mama cíti osameIá, smutná, zahorklá či závistlivá, atď.” Toto je pohľad dieťaťa v nás, ktoré si stále myslí, že jeho prežitie závisí na blahu jej matky.
Najčastejšie sa vyskytujúca téma, ktorú som počula od mnohých žien, mala túto podobu "Moja mama je šťastnejšia, keď sa mi nedarí. Keď sa mi začne dariť, stane sa chladnou, odťažitou a kritickou." alebo "Na určitej úrovni vnímam, že ma mama chce zničiť." „Moja mama nechce, aby som bola šťastná.“ Zvyčajne je to veľmi nevedomá a neúmyselná časť matky. Nanešťastie, na druhej strane spektra sú matky, ktoré robia vedome svoje dcéry zodpovednými za ich šťastie. Môže sa tak diať v dôsledku vedomia deprivácie, ktoré sa objavuje u niektorých žien v patriarchálnych spoločnostiach; ženy cítia dlh a nároky na úrovni obete a vnútorného rozdelenia, ktoré musia spraviť vo vnútri, aby boli v tejto kultúre akceptovateľné a milované. Nie je to nič menej ako tragické.
V patriarchálnych kultúrach sa moc rodiča často považuje za nespochybniteľnú a môže byť ľahko zneužitá - moc pre samotný pocit moci. Ak si matka neuvedomuje alebo si odmieta priznať, že v nej jej dieťa spúšťa bolestné emocionálne zranenie, ktoré je v nej, môže nevedome šikanovať svoju dcéru zjavnými či skrytými spôsobmi, aby sa sama zbavila bolesti, ktorú sama potláča. (Spúšťač sám nie je problémom, je normálne cítiť sa pri deťoch občas v reakcii. Problém vzniká, keď to nie je adresované priamo, ale matka začne svoje zranenia projektovať na dieťa.)
Z dôvodu ilustrácie uvediem extrémnejší prípad matky, ktorá nečelila svojim zraneniam. Podvedome môže predávať nasledujúcu správu svojej dcére: „Tvoja malosť ma ponecháva v bezpečí. Tým, že ostaneš malou, ochraňuješ ma pred mojou vlastnou bolesťou. Prosím, nebuď naplno sama sebou – to by mi len pripomínalo, čoho všetkého som sa musela vzdať, aby som ťa mala. Prosím, nenechávaj ma s mojou bolesťou. Budem sama. Buď dobrá dcéra a nes pre mňa moju bolesť. "
Viac príkladov nevyslovených správ (ktoré vychádzajú z pocitov bezmoci a nedostatku kontroly nad vlastným životom):
„Si nevďačná, keď si sama sebou naplno a autenticky."„Ctíš si ma tým, že trpíš, pretože pozri koľko som trpela ja, aby som ťa priniesla na tento svet. "
„Som tvoja matka a zaslúžim si rešpekt bez ohľadu na to, koľko som ťa znevažovala a zneužívala."
„Keď dosahuješ svoje ciele, cítim sa kvôli tebe neadekvátna."
„Pozri sa, čoho som sa pre teba vzdala.“
Čo sa deje je, že sa vytvorí asociácia medzi tým, byť malá a neohrozujúca a tým, že sa cítime byť matkou milované. V takejto situácii odovzdávame svoju silu matke výmenou za jej lásku. Môžeme vnímať jej krehkosť, slabosť, nepriznanú bolesť a zo súcitu sa zaviažeme, že ostaneme malými, aby sme jej nepôsobili ďalšiu bolesť. Dieťa v nás cíti, že je príčinou jej bolesti, ale táto príčina s nami nemá nič spoločné. Hovorila som so stovkami žien po celom svete a je to neskutočne smutné počuť o takom množstve emocionálneho zneužívania, akého sú matky schopné, keď sa cítia byť ohrozené svojimi dcérami. Toto nie je o láske, ale o moci a kontrole. Pretože sa však jedná o také tabu, väčšina žien sa v tomto spore cíti veľmi osamelo.
Pre mnoho žien je jednou z najťažších vecí, dovoliť svojej mame mať vlastné bolestné lekcie a prejsť vlastným uzdravovacím procesom. Ide o uvoľnenie potreby prejavovať falošné ja, ktoré sa snaží potešiť svoju matku a namiesto toho prejaviť v jej prítomnosti vaše autentické ja, aj keď vyjadruje nesúhlas. To zahŕňa aj to, že umožníte vašej matke vyjadriť nesúhlas s vašou pravdou bez toho, aby vás to dezorientovalo a bez toho, aby vás to vtiahlo do boja s ňou.
Nie ste "zlá dcéra" len preto, že dovolíte vašej matke prejsť si vlastnými lekciami a výzvami bez toho, aby ste sa ponáhľali to za ňu vyriešiť.
Sofia Bonati
Nechať vašu matku zvládnuť svoje vlastné bolestné lekcie a problémy je to, čo môže stimulovať zármutok, ktorý je nevyhnutný, aby v nej došlo k ozajstnému uzdraveniu, ale iba vtedy, ak je vaša matka otvorená a ochotná rásť. Nešťastnou pravdou je, že niektoré matky sú zjavne neochotné urobiť ťažkú prácu liečenia svojich vlastných rán a radšej za ne robia zodpovednými svoje dcéry.
Ak ako dcéra prejavíte svoju vlastnú oddelenú individualitu, opravdivosť, silu, atď. a vaša matka programovo reaguje hostilne (nepriateľsky), môže to byť preto, že váš autentický prejav stimuloval semienka vecí, ktoré v nej nikdy nerozkvitli. Vaša matka môže zažívať vaše pravdivé, živé, autentické ja ako bolestné zrkadlo, ktoré jej ukazuje cesty, ktorých sa musela vzdať, aby prežila vo vlastnej rodine a v patriarchálnom systéme. Môže to spúšťať hlboký zármutok nad jej vlastnou stratou seba samej. Ak nie je schopná alebo ochotná naplno prežiť zármutok a sprocesovať ho, môže na to reagovať hnevom, manipuláciou, súťaživosťou, žiarlivosťou či odtiahnutím sa.
Deprivácia, ktorú cíti vaša matka, nemôže byť uspokojená ničím, čo VY spravíte.
Jej bolesť nemôže byť vyplnená tým, že vy ostanete malá a nešťastná. Chodením po špičkách a nežitím naplno môžete dosiahnuť krátkodobý mier, ale z dlhodobého pohľadu prenechávate matkinmu zraneniu svoju životnú silu. Je to forma vzdávania sa svojej vlastnej sily. Svojej mame nič nedlžíte. Vaše nešťastie a nespokojnosť nikdy nevykompenzujú jej nevyliečené zranenie a utrpenie. Ona jediná môže vykonať to potrebné, čo môže zmeniť jej situáciu. Ak sa staráme o emocionálnu pohodu našej matky formou sebasabotáže, v skutočnosti zastavujeme jej liečenie, pretože sa stávame komplicmi v udržiavaní jej ilúzií. A zároveň odkladáme svoje životy na neurčito čakajúc na jej prijatie, ktoré nikdy nenastane.
Najlepšie poslúžime sebe aj svojej matke tak, keď sebavedome a nedefenzívne spočívame v svojej vlastnej hodnote a autentickosti počas toho, čo sa ona hnevá.
Ja tento výbuch nazývam matkine "tantrum”(záchvat hnevu, typický názov pre detský vzdor)" pretože sa to deje vtedy, keď sa nevyliečené vnútorné dieťa matky začne nesprocesované projektovať na jej dcéru (alebo syna) ako odpoveď na správanie dcéry, ktorá prestala byť v súlade s nevysloveným mandátom “nijako ju neohroziť”. Matkin záchvat hnevu môžeme očakávať, ak bola dcéra voči matke doteraz podriadená, poslušná alebo submisívna a mení dynamiku vzťahu tým, že sa prejavuje autentickejšie a pravdivejšie v prítomnosti svojej matky. (Môže to mať podobu, že si dcéra stanoví svoje hranice, hovorí svoju pravdu, obmedzí kontakt, robí autentické rozhodnutia, ktoré nie sú nevyhnutne v súlade s presvedčeniami matky a pod.)
V momente matkinho výbuchu vás vaša matka nevidí jasne (ako svoju dcéru) ale skôr ako svoju odmietavú matku. Preto môžete mať pocit, že sa vás snaží zničiť – je to regresívna energia nahnevaného dieťaťa vo vnútri vašej matky, ktorú v sebe ešte potrebuje integrovať a vyliečiť. (Ak toto chápete, pomôže vám to nebrať si správanie vašej matky osobne. Naozaj to nie je vôbec o vás.)
Matkine tantrum sa môže pohybovať v rozpätí od drobnej nespokojnosti k plnej epizóde, čo môže zahŕňať prelietanie matky od absolútnej zúrivosti, žiarliv0ho stiahnutia sa, trucovania, nazvaním vás všelijako, po vytiahnutie každej chyby, ktorú ste kedy spravili, aby vás cez hanbu a vinu dostala späť do pozície svojej emocionálnej barličky.
Intenzita a trvanie závisí od hĺbky matkinho zranenia.
Nikto nechce byť svedkom alebo predmetom tejto udalosti, pretože to dokáže byť neuveriteľne bolestivé a obťažujúce. Je pochopiteľné, že to chceme ignorovať alebo sa tomu za každú cenu vyhnúť. A dieťa v nás je v tejto situácii úplne vystrašené. Dôležité je podporiť vaše vnútorné dieťa v uvedomení, že hoci ste VTEDY neboli v bezpečí (odmietnutie matky vtedy predstavovalo smrť), TERAZ ste dospelý človek schopný podporiť svoje vnútorné dieťa v tejto situácii. Toto je to, čo zlomí kúzlo sebasabotáže a je to dôležitý krok v uzdravení zranenia zo strany matky. (je dôležité byť pripravená a plne podporovaná pred samotným pokusom a môže chvíľu trvať, kým sa nám to úspešne podarí.)
Túto reakciu PREŽIJETE a oslobodí vás to viac spôsobmi, než si viete predstaviť. Musíte byť len emocionálne pripravené na dôsledky a mať pripravenú dostatočnú podporu. Ako budete reagovať na matkin prejav, to sa môže u rôznych ľudí odlišovať a bude to odrážať konkrétnu dynamiku medzi vami a vašou matkou. Výzvou je nenechať sa zatiahnuť do drámy obete, páchateľa či záchrancu, ale ostať stáť vo svojej pravde. Môže to znamenať, že prehovoríte, alebo to bude znamenať, že ostanete ticho. Reflexia o tom, čo by mohlo byť najviac posilňujúcou a vhodnou odpoveďou na matkin hnev, je sám o sebe silný objavný proces.
Odporúčam takéto hlboké uváženie skôr než urobíte akékoľvek kroky k zmene vzorca vo vzťahu s vašou matkou. Najdôležitejšou časťou je cítiť sa podporovaná vo vnútri aj vonku pred akýmkoľvek samotným pokusom o konfrontáciu.
Ako zastaviť sebasabotáž?
Taras Loboda
Skúsenosťou, ktorá ukončuje tento vzorec, je uvedomenie si, že môžete prežiť, aj keď vás matka odmietne. Toto sa môže javiť ako samozrejmé pre vašu intelektuálnu dospelú myseľ, ale pre vaše vnútorné dieťa, alebo primitívne emocionálne časti vášho mozgu, sa odmietnutie vašou matkou môže stále javiť ako veľmi nebezpečné a príliš riskantné. To je presne dôvod, prečo sme sa dostali až sem a potom BUM, podvedome sa cítime v nebezpečí a vrátime sa k starým vzorcom zahŕňajúcim vinu, emocionálne ošetrovanie, zmenšovanie sa do toho, že sa snažíme vyhovieť druhým, ospravedlňovania sa za svoju existenciu a do toho, že sme závislí na súhlase a vonkajšej validácii.
Cítiť sa malá a zaseknutá nie je dobrý pocit, ale pre naše vnútorné dieťa predstavuje BEZPEČIE.
° aby sme sa vyliečili zo seba-sabotáže, potrebujeme zrušiť prepojenie medzi: byť autentická = opustenie, odmietnutie (strata matky)
° a potrebujeme vytvoriť NOVÉ prepojenie medzi: byť autentická = byť v bezpečí, milovaná, dobre opatrená (vnútornou matkou)
Spravíme to oddelením minulosti a prítomnosti. V minulosti sme pre naše prežitie potrebovali matkin súhlas. Teraz ako dospelí sme schopní prežiť jej nesúhlas, ktorý môže mať podobu záchvatu hnevu (jej nespokojnosť, keď odmietajú vyhovieť jej ilúziám).
Toto je jeden z najviac posilňujúcich krokov v liečení zranenia zo strany matky a sebasabotáže. Je to forma vytvorenia zdravej emocionálnej separácie medzi matkou a dcérou, ktorá sa musí odohrať na to, aby mohli obe strany rozkvitnúť a aby medzi nimi mohlo vzniknúť autentické a srdce vyživujúce spojenie.
Liečenie zranenia zo strany matky je súčasťou liečenia ženského “tela bolesti”.
Aby sme boli schopné skutočne vlastniť našu cenu a žiť našu veľkosť, musíme byť ochotné žiť s nesúhlasom, s pokriveným obrazom druhých ľudí o nás a nevidené – to všetko s pocitom hlbokého bezpečia, milované a dobre opatrené vo vnútri nás samých. Vytvorenie vnútorného bezpečia je základom pre rozvinutie nových vlastností, inováciu, oduševnelú kreativitu, invenčnosť a originalitu. Ležia vo vás nekonečné dary, ktoré čakajú na svoje objavenie a manifestáciu. Keď vyliečime našu sebasabotáž, oslobodíme sa a získame prístup a radosť zo všetkého, čo leží v nás.
Autorka: © Bethany Webster 2014-2016
Preložila: Mgr. Michaela Sosenková
__________________________________________________________
Otázky určené k reflexii:
Keď ste boli malým dievčaťom, aké ste zažili konkrétne situácie, kedy na vás vaša mama reagovala chválou, uznaním, odmenou, validáciou či láskou?
A aké boli špecifické situácie, kedy ste sa stretli s nejakým stupňom odmietnutia, agresivity, hostility, studeného stiahnutia sa, nepriateľstva, žiarlivosti či zahorknutosti?
Vidíte spojenie medzi tým, čo ste si zažili ako dieťa a tým, čo vo vás vyvstane, keď čelíte novým, vzrušujúcim dobrodružstvám a cieľom, ktoré vyžadujú to, aby ste boli videná, viditeľná, zraniteľná a sebavedomá?
Snaží sa vás vnútorné dieťa držať v bezpečí prostredníctvom sebasabotáže?
Jednoduché cvičenie, ktoré pomôže váš vnútornému ja, aby sa cítilo v bezpečí tým, že mu písomnou podobou vysvetlíte, že to, čo sa stalo v minulosti, už teraz nepredstavuje nebezpečenstvo, pretože už ste dospelá osoba. Prejavte empatiu voči jeho bolesti, voči tomu, čím si prešlo, aj jeho potrebe byť v bezpečí. Rozmýšľajte nad spôsobmi, ako mu demonštrovať, že už je v bezpečí. Upokojujte ho a starajte sa oň na dennej báze tak, aby jeho dôvera vo vás vzrástla.
Pozn. prekladateľky:
Je dôležité si uvedomiť, že ak sme boli vystavené tomuto zraneniu, sme sami veľmi pravdepodobne jeho nositeľkami. Preto je potrebné byť bdelými vo vzťahu k vlastným dcéram a investovať čas a energiu do vlastného uzdravenia.