Kľúčom k pochopeniu našich životov sú naše emócie.
Ako malé deti si zažijeme mnohé situácie, v ktorých sa cítime bezmocní, máme strach, hnev, cítime samotu, vinu či hanbu. S týmito situáciami si nevieme poradiť, nevieme si povedať ’To nie je moja vina’ alebo ’To prejde.’ Emócie, ktoré prežívame, sú nám nesmierne nepríjemné a jediné čo s nimi dokážeme urobiť je to, že ich potlačíme. Takto sa však stávajú súčasťou nášho energetického/emocionálneho tela.
Potlačená emócia je pre náš systém niečo navyše a hľadá spôsob, ako ju uvoľniť. Náš systém más svoj vlastný mechanizmus ako znovu obnoviť rovnováhu. Vytvorí či pritiahne si v našej realite situáciu, ktorá dáva príležitosť danú emóciu uvoľniť. Ak máme vo svojom tele uloženú napríklad hanbu, vytvorí situáciu, v ktorej budeme znovu prežívať hanbu. Tak máme príležitosť uvidieť, čo je v našom systéme uložené a uvoľniť to. Niekedy dokonca nová situácia nesie podobné znaky ako tá pôvodná (Potom si hovoríme „Prečo sa mi toto deje znova a znova?“), ale niekedy je tá situácia veľmi odlišná a spoločným znakom je len vyvolaná emócia.
Keďže nás však v škole neučili, ako si s emóciami poradiť, väčšinou urobíme to, že tú emóciu (zúfalstvo, vinu, bezmocnosť...) znova potlačíme. V našom systéme pribudne viac podobnej energie a každá nová situácia je horšia a horšia. Aby sme ukončili toto zacyklenie, je potrebné emóciu spracovať a uvoľniť. Existuje množstvo spôsobov: dovoliť si odprežívať danú emóciu, venovať jej pozornosť, dovoliť jej aby bola. Pre mňa najjednoduchší a najrýchlejší spôsob práce s emóciami predstavuje technika uvoľnenia negatívnych emócií. V priebehu pár minút si môžeme spracovať niečo, čo sme si v sebe nosili roky. Postupným spracovaním si toho, čo sa mi práve v živote prehráva, si vytváram menej a menej problematických situácií.
