Sľuby, prísahy a predsavzatia, ktoré sme dali sami sebe
Pomerne často sa na mňa obracajú ľudia s otázkou, či nemôžu byť prekliati, pretože sa im nedarí. To môže byť samozrejme jedno z vysvetlení (hlavne sú časté podedené rodové prekliatia, pretože kedysi sa preklínalo hlava – nehlava). Toto však nie je moja parketa a ja sa predovšetkým pozerám, či si to človek z nejakého dôvodu nespôsobuje sám.
Veľký podiel na tom, že sa nám nedarí, má naše necenzurované negatívne uvažovanie a programy, ktoré sme počas života získali. Špeciálnu kategóriu tichých zabijakov tvoria sľuby, prísahy a predsavzatia, ktoré sme dali sami sebe.
Aby ste pochopili, ako takéto sľuby a predsavzatia vznikajú a fungujú, uvediem Vám pár príkladov z môjho života.
* Sľub, že nebudem nikdy s ničím spokojná *
Jeden večer sme tancovali na ženských kruhoch a prekvapili ma moje pocity. Cítila som svoju zlosť. Opovrhovala som všetkým, čo mi bolo ponúkané. Nič sa mi nepáčilo, všetko malo byť inak. Odmietala a negovala som všetko, čo sa dalo. Už dávnejšie som si to u seba všimla, ale nechápala som, prečo to robím. Prečo sa na všetko pozerám tak strašne kriticky, hľadám na tom chyby a bytostne s tým nesúhlasím?
Ukázal sa mi môj vlastný sľub, ktorý som si dala kedysi dávno kvôli mojej mame. Cítila som to tak, že mi stále dáva najavo, aká som zlá. Stále mi niečo vyčítala. Moja prirodzená reakcia na to bola – ´prečo na mne stále hľadáš chyby? veď ani ty nie si dokonalá´. Ale to som jej samozrejme nemohla povedať. Tak som si povedala, že jej to dám najavo tak, že nebudem spokojná či šťastná ani keby čo. Ani keby sa rozkrájala. A tak možno pochopí, ako mi ublížila.
Asi vám nemusím vysvetľovať, že tento môj detský spôsob riešenia nefungoval. Teda okrem nie dobrého vzťahu medzi mamou a mnou. Mama pochopila, že ju odmietam, ale už nevidela, prečo to robím. A mne zostali dary ako negativita, kritičnosť, nespokojnosť a neschopnosť cítiť a prejaviť vďačnosť. Jednoducho som sa dokonale vytrénovala v odmietaní toho, čo je.
* Predsavzatie, že budem milá, keď mi niečo sľúbili *
Toto predsavzatie sa mi v živote prejavovalo zaujímavým spôsobom. Jedným prejavom môjho expriateľa bolo sľubovať pomoc, ale výsledok sa väčšinou nedostavil. Niečo sľúbil, ja som čakala, opakovane sa na to pýtala a výsledok nikde. Len sľuby a za nimi ďalšie sľuby. A výhovorky. Po tisíci krát. Raz som si na to sadla a hovorím si – viem, že je taký. Viem, že to na 95% neurobí. Prečo mu dávam ďalšiu a ďalšiu šancu? Prečo sa nezariadim bez jeho pomoci?
Uvidela som situáciu z detstva, kde nám otec sľúbil nový televízor. Cestou k nemu (naši boli rozvedení) sme sa s bratom pohádali pre nejakú hru a otec sa nahneval, odišiel domov, nechal nás stáť na ulici a ten televízor nám nikdy nedal. Tam som sa naučila, že ak mi niekto niečo sľúbi, nesmiem to ničím pokaziť, nesmiem ho nahnevať. Naučila som sa oceňovať pozitívny úmysel a podporovať ho zo všetkých síl.. Prebrala som zodpovednosť za naplnenie cudzieho sľubu. A tak som sa odnaučila postarať sa sama o seba najefektívnejším spôsobom, užila som si veľké množstvo frustrácie a tešila som sa navonok z každého ďalšieho sľubu „Ó, áno, to by bolo skvelé!“
Vždy, keď sa rozhodneme robiť veci nejakým konkrétnym spôsobom, obmedzujeme svoju vlastnú slobodu. Núti nás to správať sa podľa nášho predsavzatia aj v prípadoch, keď to pre nás nie je vôbec dobré.
~ Čo s tým? ~
V prvom rade je dôležité uvidieť svoj sľub či predsavzatie, ktoré sme si dali. Na ich objavenie vám môže pomôcť jednoducho doplniť vetu:
„Už nikdy ...................................................................“
Alebo pozorujte nejaké svoje „čudné“ správanie a pátrajte po jeho koreňoch. Uznajte pocity, ktoré ste cítili. Oni sú dôvodom, prečo ste sa rozhodli žiť budúcnosť iným spôsobom. Porozprávajte sa v predstave s ľuďmi, ktorí hrali vo vašom príbehu podstatnú rolu, povedzte im, čo ste cítili. A hlavne , odpustite si, že ste to nevedeli lepšie.