Včera mi to došlo. A je to jasné ako facka. Nechápem, že som to doteraz nevidela.
Všetky moje očakávania, že by malo niečo nejako byť, vedú nevyhnutne k sklamaniu. Veľa našich očakávaní je podporovaných spoločenskými očakávaniami, dohodami a aj zákonmi – že ma sused pozdraví, že zamestnanec bude pracovať pre zamestnávateľa a zamestnávateľ mu za to zaplatí, otec dieťaťa bude platiť alimenty a pod. Pokiaľ sú tam očakávania, že mám na niečo nárok, chladne a racionálne to očakávam a chýba mi vďačnosť, ak sa to naplní. A som nahnevaná, keď sa to nenaplní.
Všetko, čo tá druhá strana pre mňa urobí, je hodné vďačnosti. Keď pre mňa zamestnanec robí, nerobí pre niekoho iného, mám mu byť za čo vďačná. Ak mi môj zamestnávateľ je ochotný zaplatiť za moju prácu a urobí to každý mesiac, mám mu byť za čo vďačná. Ak mi môj bývalý zaplatí alimenty na dieťa, mám mu byť za čo vďačná. Pretože ak by to pre mňa urobiť nechcel, žiadna moc sveta či zákon ho k tomu nedonúti.
A práve ten hnev z nenaplnených očakávaní, výčitky, povedané aj nevypovedané, ničia pozitívne nastavenie, ochotu a záujem druhého človeka a vytvárajú odpor. Ak neprichádzam s láskou a nevážim si dary, ktoré dostávam z ochoty druhých ľudí, narúšam ich vôľu pre mňa niečo robiť a vychádzať mi v ústrety.
High expectations_by_irremedios
Nepovažujme nič za automatické. Neprepadajme ilúzii, že máme na niečo nárok. Buďme vďační za všetky činy láskavosti či služby voči nám.
Včera som sa ospravedlnila bývalému priateľovi, že som bola na neho celé roky taká hnusná. Stále nahnevaná. Pre všetky moje očakávania, čo by mal robiť a ako by mal fungovať. Neplatí mi alimenty. Možno raz bude. Keď bude môcť a bude chcieť. Ale postará sa o dcéru, keď to potrebujem. Keď sa dohodneme, že ju má vyzdvihnúť zo školy, môžem sa na neho spoľahnúť a nemusím ho kontrolovať, či na to nezabudol.
Dúfam, že už neprepadnem tejto ilúzii, že mám na niečo nárok. A ak, tak len na malú chvíľu. Že sa z nej znova vynorím a uvidím, koľko láskavosti sa mi každý deň dostáva.