EFT

Práca so Shamballou

Práca so Shamballou

Dobrovoľnou a odporúčanou časťou práce so Shamballou je v meditácii návšteva mesta Shamballa, kde sa stretnete so svojim sprievodcom a aj prostredníctvom neho sa môžete dozvedieť viac o sebe a svojej ceste.

Príklad práce so Shamballou od Evy (absolventky 3.stupňa Shambally):


Čo mi dala shamballa

Na shamballu som natrafila náhodou. Hľadala som na internete informácie o ho ´oponopo, starej havajskej technike, ktorá čistí naše spomienkové programy, ktoré ovplyvňujú naše životy a občas zabolia. Vždy ma fascinovala práca s energiou, pracujeme s ňou všetci, iba ju nevieme usmerniť a ovládnuť. Shamballa? Nikdy som o nej nepočula, znie to zaujímavo. Vyslovte nahlas – šambala. Cítite tie vibrácie? To slovo vo mne niečo rozochvelo. Vidím, že najbližší kurz a zasvätenie do prvých dvoch stupňov je o niekoľko dní. Nadchla som sa, prihlásila som sa. Potom som začala pochybovať – možno je to šarlatánstvo, treba mi to? Odhlásila som sa. Požiadala som si o sen: mám alebo nemám ísť? Nasledujúce ráno som sa rozhodla. Definitívne a s nadšením – idem. Na informáciu o shamballe som natrafila náhodou, ale veď vieme, že náhody nie sú.

Dnes som zasvätená do tretieho stupňa. Šambalujem niekoľko týždňov, jej účinky sú neuveriteľné. Z tých liečiteľských spomeniem iba niekoľko – kamarátkin kocúr vyliečený zo zápalu obličiek, priateľ (zarytý materialista alergický na slovo energia) je bez bolesti chrbtice a známa – diabetička – nečakane bez inzulínu.

Shamballa mi zmenila život. Toľko vecí o sebe som pochopila, prijala a dokázala zmeniť! Pravidelne meditujem, občas navštívim svoj vnútorný chrám, pravidelne navštevujem Shamballu – to mýtické staré mesto, kde vás pred bránou čaká sprievodca, sprevádza vás po potulkách ulicami, domami a zodpovie na každú vašu otázku.

1. návšteva Shambally

Prekvapenie - to mesto skutočne existuje. Čo na tom, že iba v mojej hlave. Ocitám sa pred bránou, už ma čaká sprievodca, starší muž oblečený v sivom plášti, v ruke palica, nepotrebuje ju, drží ju celkom zľahka. Moja predstava o pútnikovi. Ocitáme sa na námestí, stará kamenná fontána, spŕška vody. Vodu milujem, akoby ma očisťovala od všetkého zlého. Dnes nechcem spoznávať mesto a jeho obyvateľov. Chcem sa rozprávať, potrebujem odpovede. Riešim partnerský vzťah. Viem, že môj sprievodca odpovie na všetky moje otázky. Bojím sa pýtať. Čo ak sa dozviem niečo, čo ma bude bolieť? Čo budem musieť riešiť?

Prekvapenie: na niektoré otázky dostávam odpovede vo forme otázok. Môj sprievodca je kouč, núti ma rozmýšľať. Nedovolí mi uniknúť, musím siahnuť do svojho podvedomia a odpovedať si a hľadať riešenia sama. „Čo chceš ty? Ako to cítiš? Čo by si rada spravila? Ako si to predstavuješ?“ Nechcem byť nespravodlivá, dostala som aj odpovede, boli múdre. Potešili ma.

Moje poznanie

Môj sprievodca som ja, vlastne moje podvedomie, očistené od ega. Vie, čo chcem a čo je pre mňa najlepšie. Pretože cíti, nie je zaťažené racionálnymi dôvodmi a vysvetľovaním, prečo je realita taká, aká je.

2. návšteva Shambally

Už viem, čo ma čaká. Teším sa na svojho sprievodcu, na jeho múdre odpovede, chystám sa pozrieť si mesto. Sprevádza ma, som zvedavá, pýtam sa na ľudí, ktorí tu žijú, akí sú, čo robia. Zrazu ma ovládne strach. Spoza plota na mňa breše obrovský vlčiak. Najskôr sa ho snažím krotiť bielym svetlom, odháňam ho. Cerí zuby, snaží sa ku mne dostať. Cítim, že ma čaká boj. Môj sprievodca pozerá, je zvedavý, ako situáciu vyriešim. Ovládol ma obrovský strach, mám spotené dlane, srdce mi tlčie v hrdle. Otváram bránku a čakám útok. Vlčiak vyskočí a zaútočí priamo na hrdlo. Čelím mu statočne, vlastne sa nebránim. Vo chvíli odovzdania sa mu na milosť a nemilosť, som pochopila. Ten obrovský pes je môj strach. A ja sa bojím vlastného strachu. Akonáhle mi to došlo, vlčiak skrotol, ľahol si a nechal sa hladkať po hlave. Spravila som s ním dohodu: už sa nebudem báť svojho strachu, chcem, aby sa objavil vždy, keď budem v reálnom ohrození. Priateľsky vrtí chvostom, z nepriateľa je spojenec. Môj sprievodca sa usmieva: „Pochopila si?“

Kráčame ďalej, zastavíme sa pred ošarpaným domom. „Mám vstúpiť?“ „Chceš?“ pýta sa môj spolupútnik. Zovrie mi srdce, nebude to príjemné. Dnes tuším riešim temné stránky svojho Ja. Ponurá miestnosť, vyzerá ako z filmu o stredoveku. Špina, hlinená podlaha, okyckaný stôl, niekoľko stoličiek. V kúte ohnisko, stará žena varí odvar z bylín. Sadám si. Prepadá ma úzkosť. Starena postaví na stôl hlinený pohár, dymí sa z neho. „Pi!“ Nechcem, cítim obavy, zviera mi srdce. Myslím na biele svetlo. Nápoj vyšumí. Dolieva mi. Keď vyšumí druhý pohár, pochopím – musím sa napiť. Zberám odvahu, bojím sa. Nie som pripravená na to, čo prichádza. Bolesť, bolesť, ktorá ma núti skrútiť sa, padám na špinavú podlahu, mením sa na odporného slizkého tvora, plazím sa po zemi. Moje zmenené telo horí v ohni. Kašlem, pľúca sa napínajú, nemôžem dýchať. Zrazu som pochopila. To, čo ma ovláda, je moja závislosť na nikotíne. Mením sa na seba, zťažka dýcham. Sadám si na stoličku a pýtam si ďalšiu dávku odporne chutiaceho odvaru. Pijem odhodlane, s každým dúškom sa cítim slobodnejšia. Po treťom pohári som pokojná, znova mám svoj dych. Pochmúrnu stredovekú komnatu zalieva biele svetlo, konečne vidím tvár stareny. Je vľúdna, usmieva sa.

Rovnako sa usmieva môj sprievodca. „Pochopila si?“ Áno, už chápem. Som unavená, ledva prepletám nohami. Nie, nejdem ďalej, nechám sa odprevadiť ku bráne mesta, poďakujem mu. „Môžem prísť znova?“ pýtam sa. „Čím častejšie, tým pre teba lepšie“ , odpovedá mi.

Moje poznanie

Najhoršia forma strachu je strach zo strachu. Obavy budem cítiť iba v reálnom ohrození, vtedy budem vedieť vyriešiť všetko, čo mi berie pokoj.

Závislosť na čomkoľvek mi berie slobodnú vôľu, ak ju nezvládnem, ovládne ma. Chcem byť zodpovedná za svoj život, závislosti doňho nepatria.

3. návšteva Shambally

Pred bránou mesta stojí muž, nie je to môj zvyčajný sprievodca. Je mladší, nemá palicu, plášť má jasnejšiu farbu. Čaká ma. Zvítam sa s ním, naozaj sa teší, že ma vidí. „Kam chceš ísť? Chceš riešiť niečo, čo ťa trápi?“, pýta sa. „Ešte neviem, poďme, kam nás nohy zavedú.“

Vidím fontánu, na ktorej som sedela so sprievodcom pri prvej návšteve, domy. Zaujímavé, je tu pekárstvo, mäsiarstvo, obuvník aj krajčír. Rovnaká ulica, ako pri mojich prvých návštevách. Naša cesta vedie okolo kováčskej dielne. Cítim nutkanie vstúpiť, popozerať sa tam. Mala by som cítiť strach z neznámeho, alebo aspoň obavy. No cítim iba zvedavosť. Môj sprievodca zostáva pred dverami. Znova musím všetkému čeliť sama. Obrovský kováč otočený ku mne chrbtom niečo kuje, páli v horúcom ohni, búcha kladivom. Vyzerá ako Hagrid z Herryho Potera. Vo mne je iba zvedavosť. A pokoj. Pozerám na jeho ruky, tepú do zlatej rukoväte, vytvárajú ornamenty. Sú krásne, vyzerajú jemne, je to takmer filigránska práca. Neviem, čo to bude. Zrazu začne niečo kuť, iskry lietajú. Je to meč, dlhý, štíhly, ohybný. Žeravý ho zakaľuje, zasyčí v studenej vode. Pritavuje naň tú krásnu zlatú rukoväť. Otočí sa, pozerá mi do očí. „Je tvoj, pripáš si ho. Keď sa budeš cítiť neistá, dá ti silu a odvahu.“ Pripášem si ho, položím ruku na krásnu rúčku. Naozaj sa do mňa vlieva odvaha a sila. Poďakujem mu. Usmieva sa.

Posilnená predstavou meča pripevneného na môj pás, odchádzam. Sprievodca sa usmieva. „Pochopila si, že máš veľkú vnútornú silu?“ Pred bránou mesta sa s ním lúčim. „Kto si?“, pýtam sa. Roztvorí plášť, spoznávam ho. Je to archanjel Michael. Kto iný by ma zbavil obáv a dal mi ochranu?

Moje poznanie

Mám odvahu a silu. Tú vnútornú silu, ktorá ma sprevádza celý život, iba o nej neviem. Alebo o nej pochybujem. Vždy, keď budem cítiť jej nedostatok, chytím svoj darovaný meč a precítim ju. Vďaka svojmu Exkaliburu dokážem čeliť celému svetu.